8 kanadských "tradícií", ktoré treba okúsiť

Kanada sa od Európskych krajín v mnohom líši, v prvom rade je tu všetko väčšie, x-násobne. Keď si ale vezmem, že veľkosť Kanady zodpovedá zhruba veľkosti celej Európy, niet sa čomu čudovať. To čo v Európe považujeme za veľkú vzdialenosť, je v Kanade čo by kameňom dohodil. Naopak, história je niečo čo im chýba. Krajina oslavovala v čase mojej návštevy v roku 2017 ešte len 150. výročie.

Bývanie v prívese

Keďže som v krajine pobudla určitý čas a bývala som aj s domácimi, dozvedela som sa o skutočných kanadských záležitostiach, o ktorých by som asi inak nevedela. Dokonca som mala možnosť si ich aj vyskúšať/zažiť/ochutnať. Prvým takýmto zážitkom bolo určite bývanie v prívese, ktoré je v Kanade naozaj populárne.

Veľa ľudí tak normálne žije, v karavanových mestečkách. Ja som po mesiaci bola rada, keď som sa ocitla v normálnej izbe. Nemôžem povedať, že by to bolo zlé, ale je to dosť malý priestor, do ktorého sa musí zmestiť spálňa, kuchyňa, jedáleň, kúpelňa, 2 ľudia, občas aj pes, a dajme tomu aj obývací priestor. Avšak niektoré prívesy/karavany, ktoré som videla, vyzerali ako mini domy, takže v tých museli mať celkom slušné bývanie.

Dočasný domov

V čase balenia sme využili každý priestor prívesu

Jedenie počas šoférovania

Druhú “tradíciu” som skôr odpozorovala, keďže miestnym to prišlo úplne normálne, mne teda nie. Ide o jedenie počas šoférovania. Keď sme šli prvýkrát na Subway sandwich (bežný kanadský obed či večera), myslela som že sa všetci najeme až doma, keďže sme si nechali všetko zabaliť.

To som ale netušila, že pre nich je bežné jednou rukou jesť a korigovať náplň sandwicha a druhou rukou zvládať šoférovanie. Do toho ešte stíhajú aj cucať nápoj, no čo si budeme klamať, necítila som sa najbezpečnejšie. Vďaka týmto stravovacím návykom potom aj ich autá vyzerajú ako odpadkový kôš, toľko bordelu v jednom aute som u nás ešte nevidela nikde. Ja som si vyskúšala len jedenie v roli spolujazdca, ale bohate mi stačilo aj to a nebola som teda nijak nadšená. Navyše ani kanadská kuchyňa nie je nič extra, takže človek si väčšinou extra nepochutná ani keď sa naje normálne, za stolom a v kľude.

Doteraz som ale stále nepochopila, prečo si na jedlo nedokážu vyhradiť 20 minút času, keďže mi inak neprišli ako uponáhľaný národ. Skôr mi prišlo, že jedlo berú len ako nutnú súčasť života, často raňajky vynechali, a ani obed nebol väčšinou nijak hodnotný. Teda aspoň ja sa nestotožňujem s toastovým chlebom potretým arašídovým maslom, alebo jablkom či inou “výdatnou” položkou v obedovom menu.

Čokoľvek s javorovou príchuťou

Ďalšou záležitosťou z kategórie jedál je čokoľvek s javorovou príchuťou. Od javorových párkov, slaniny, údeného lososa, až po maslo, zmrzlinu, keksíky, cukor, či čokoládu (nechýba ani javorová whiskey). A základom celého bytia je samozrejme javorový sirup, ten nechýba asi v žiadnej kanadskej domácnosti. Na trhu je množstvo rôznych značiek a veľkostí balenia.

Ja som zo spomenutých príkladov ochutnala všetko a na moje prekvapenie mi chutilo úplne všetko. Dokonca aj tie javorové párky, ktoré bežne podávajú na raňajky spolu s lievancami (samozrejme poliate javorovým sirupom) a volským okom. Samotná kombinácia mi po prvý krát prišla divná, časom som sa však už nad tým ani nepozastavila. Javorový cukor, ale aj čokoláda, už boli na mňa príliš sladké, aj keď chuťovo vynikajúce, takže som ich musela konzumovať s mierou.

Fish&chips patrí k najobľúbenejším jedlám. Ja by som teda ocenila inú prípravu tej ryby, ale aspoň ochutnať musím.

Javorová zmrzlina nesmela chýbať.

Symbol Kanady, javorový sirup. Ten dokážu zjesť s hocičím a musím priznať, že javorovému sirupu, ako aj celkovo javorovej príchuti v kadečom, som väčšinou prišla na chuť aj ja.

Kanadské "národne jedlo" - poutine

Štvrtý bod sa nesie opäť v kategórii jedál. Ide o kanadské národné jedlo (neoficiálne), poutine. Jedná sa o hranolky, na ktorých sú kúsky syra, a to celé je poliate omáčkou. Tá omáčka mi prišla na štýl zahusteného výpeku. Myslím že syr mal byť mozzarella, ale mne to prišlo len ako čosi gumené a bez chuti. Teda ja som ochutnala len tradičnú verziu, ale stačilo mi. V mestách majú normálne celé reťazce, ktoré predávajú len poutine na rôzne spôsoby. A naozaj je to medzi domácimi obľúbená strava. Videla som ako tým kŕmia deti, ale aj ako si na tom pochutnávajú dôchodcovia, takže naozaj pokrm všetkých vekových kategórii.

Lacross - národný šport

Ďalšou typicky kanadskou záležitosťou je lacross, ich národný šport. Je dokonca ešte populárnejší ako hokej (ten bude ďalším bodom). Ja som mala možnosť zúčastniť sa zápasu v play-off, takže miestami sa napätá atmosféra dala krájať. Navyše išlo o dvoch rivalov, domácu Victoriu Shamrocks a hostí z New Westminster. Victoria našťastie zvíťazila 11:5, takže o góly nebola núdza.

Nevedela som čo mám od zápasu očakaváť a bola som príjemne prekvapená, prišlo mi to ako niečo medzi floorbalom a hokejom, určite som sa nenudila. Hra bola celkom rýchla a miestami aj dosť tvrdá, hráči sa súbojom zďaleka nevyhýbali. Väčšia šou sa ale na ihrisku/tribúne odohrávala počas prestávok, kedy boli pre divákov pripravené rôzne aktivity. Od súťaže v podávaní krabíc od pizze, cez hádzanie lietajúcich tanierov do stredu ihriska, až po predaj lotériových lístkov, kedy bol víťazný žreb oznámený na konci zápasu.

Úvodný nástup

Domáci v akcii

Hokej

Ako som už spomenula, ani hokej nesmie chýbať na mojom zozname typicky kanadských vecí. Ja som bola len na jednom zápase, konkrétne medzi Vancouver Canucks a Detroit Red Wings. Štadión bol už v porovnaní s tým lacrossovým vo Victorii podstatne väčší. Ale musím povedať, že zápas ako taký, ma bavil podstatne menej. V telke to vyzerá oveľa zaujímavejšie (jasné, záleží od zápasu). Možno to bolo aj tým, že padli len 3 góly, Vancouver nakoniec prehral 2:1. Tesne pred koncom 3. tretiny strelil Tatar víťazný gól. Ale inak mi zápas prišiel celkom o ničom, nudný a ten čas sa vliekol, aj napriek viacerým bitkám na ľade, ktoré aspoň trošku rozprúdili atmošku. Na štadióne to ale najviac žilo opäť počas prestávok, kedy bol pre divákov prichystaný podobný program, ako som spomenula pri predchádzajúcom lacrosse. Dokonca som mala pocit, že veľa ľudí chodí na zápas len kvôli tejto prestávkovej šou a o samotnú hru ani nemali až taký záujem.

Úvodné vhadzovanie

Na štadióne sa o fanúškov staral maskot Fin.

Rúbanie/pílenie dreva

Predposlednou aktivitou, ktorú treba skúsiť kde inde, ak nie v Kanade, je rúbanie/pílenie dreva. My sme konkrétne spracovávali obhoreté stromy, ktoré padli pri požiaroch v Kelowne. Vonku nádherných 30+, ideálne na namáhavú prácu. Navyše pri manipulácii s motorovou pílou človek musí mať ochranné nohavice, takže sauna zaručená.

Táto aktivita je ideálna v čase ťažkých chvíľ, kedy si človek potrebuje vybiť energiu, zrelaxovať, ukľudniť sa. My sme síce boli v lepšom rozpoložení, ale verím že aj v prípade negatívnej energie by sa rýchlo vytratila. Chystali sme drevo na celú zimu pre našich hostiteľov, takže sme mali zábavu na pár dní. Drevo navyše nestačilo len narúbať, ale aj ponosiť do pivnice. To bol tiež zážitok, fúrikovať x kíl dolu pieskovým kopcom.

Takýto výhľad dokáže dodať energiu aj pri tých náročnejších aktivitách.

Nová kamoška :)

Garage alebo yard sale

Poslednou typicky kanadskou záležitosťou je pre mňa všadeprítomný garage, prípadne yard sale. Jedná sa o predaj nepotrebných vecí z domácnosti, všetkého druhu. Väčšinou sa tieto predaje konajú len cez víkendy, ale občas reklamné ceduľky odkazovali aj na iný deň. Osobne si myslím, že je to výborný spôsob ako sa zbaviť nepotrebných vecí a posunúť ich niekomu, kto ich využije.

Väčšinou sa veci predávajú za symbolický peniaz. My sme napr. kúpili obrovský koberec za 10CAD, navyše cena sa dá zjednávať. A ak aj nenájdete veci, ktoré hľadáte, stačí sa spýtať domácich, ktorí výpredaj organizujú a môže sa stať že Vám vec predajú aj tak.

My sme tak napr. zohnali úplne novú, teplú deku, keďže pani si po mojej otázke spomenula, že má doma nejakú nepotrebnú (stála pár dolárov). Inak na takýchto výpredajoch človek väčšinou naozaj nájde čokoľvek, od odznakov, starých sklenených fliaš Coca Cola, časopisov, sošiek, kuchynského riadu, nábytku, stoličiek, lámp, oblečenia, športových potrieb, hračiek a x miliónov ďalších, často zbytočných vecí. Niekedy však ľudia nepotrebné veci (väčšinou som videla kusy nábytku) len vyložia pred bránu a môže si ich ktokoľvek kto ich chce/potrebuje, vziať len tak, zadarmo. Pekná tradícia, že? Možno sa toho dožijeme jedného dňa aj u nás na Slovensku.

Nová kniha od Joža Terema

Recenzia