Zápisky z Chile

Veronika Dianišková - 28.1.2010

Z Bratislavskej VŠMU som vyrazila na študijný pobyt do Čile, na Pontifícia Universidad Católica v Santiagu  som absolvovala výskum týkajúci sa Latinskoamerickej kultúry. Bývala som v chilskej rodine v komúne Vitacura a žila som zo štipendia.

Vrátila som sa s napísanou diplomvou prácou a množstvom iných zápiskov. Asi päť krát som začala písať tento článok, ale zakaždým som takmer okamžite aj skončila. Zdalo sa mi, že svoje spomienky na Chile neviem zachytiť  presnejšie, než ako som ich zachytila v zápiskoch. Prečo teda nepoužiť materiál, ktorý sa mi ponúka?
Nie je to reportáž s množstvom informácií, ani to nie je súhrn poznatkov, či definitívny názor na Chile. Nemyslím si, že tú krajinu už poznám, ani že ju niekedy budem poznať. To čo je tu napísané nie je nič viac ako môj zážitok z krajiny, ktorú som si jednoducho veľmi obľúbila.

10.10.2009

Som tu už viac ako mesiac. Až teraz sa začínam viac rozhliadať... a stále príliš nerozumiem tomuto obrovskému mestu, zabúdam názvy komún, ulíc a tradičných stretávacích miest a už vôbec sa neodvážim tvrdiť, že sa viem orientovať podľa štruktúry mesta. Kamaráti sa urputne snažia sprevádzať ma kadiaľ sa len dá, ale aj tak sa niekoľkokrát za týždeň kdesi stratím. Kým sa nájdem, prejde vždy minimálne hodina. /Minimálne!/

chile-zapiskyMyslím, že je možné veľmi ľahko určiť sociálne postavenie človeka podľa toho, kde v Santiagu býva. V tomto smere je nekompromisné. Od najsnobskejších štvrtí, cez menej snobské, cez  štvrte pre vyššiu strednú vrstvu, paneláky pre strednú vrstvu, štvrte s menšími domami pre nižšiu strednú vrstvu /tam bývajú zatiaľ najpríjemnejší ľudia, ktorých som stretla/ a nakoniec štvrte pre...chudobné štvrte. Zakrývajú ich predo mnou, akoby ma nezaujímali... a práve tie ma zaujímajú, tá odvrátená strana Santiaga, to, čo sa neukazuje turistom, plechom obité obydlia a...

Ale je to príliš nebezpečné. Jediný raz som prešla okolo autom. Nie je to chudoba v zmysle, že by tam ktosi umieral od hladu, ale  pre cudzincov je nebezpečné tam ísť. Musela by som si asi prefarbiť vlasy, akosi docieliť zmenu farby očí a hovoriť slangom. Tie vlasy by som ešte zvládla ale slang behom štyroch mesiacov...

Som so svojou tunajšou rodinou v mestečku pri Pacifiku, viac ako dve hodiny cesty od Santiaga. Obedujeme v domčeku našich známych, výhľad priamo na pláž, pobrežie tiahnuce sa celé kilometre. Je chladno, ale surfisti vlny naplno využívajú. Mimochodom- dúfam že surf sa raz dostane aj do mojich rúk... Vlny narážajú na breh zostra, nie sú vysoké, ale silné.  Také akési šedivé more. Na skalách plno pelikánov, môžem ísť úplne blízko a neodletia... to ma "dostalo" asi najviac.

Prekvapuje ma, že na obhliadku pobrežia sme šli autom. Ja a dcéra našich známych  sme boli jediné, ktoré sa na more pozreli aj na dotyk. Brodím sa v ňom až po kolená.  Daniele je zima. Jej rodičia a rodina u ktorej bývam vykúkajú z auta... Zdá sa mi to neuveriteľné.
Keď sme cestovali autom k moru, prechádzali sme okolo jedného mestečka. pri ňom stanovali cigáni...A to teda bolo niečo iné ako u nás! Žiadna degenerácia kultúry...Kočovníci, samozrejme... už nie na koňoch, ale na jeepoch, stany pripomínajúce Cirkus /len menšie/ , všade bolo pomerne dosť detí a psov, ale muži si zarábali hraním, muzicírovaním a ženy veštením. Zdá sa mi úžasné...že si dokážu aspoň tu udržať svoj spôsob života. A zároveň je celkom zjavné, aký dôležitý je pre nich pohyb z miesta na miesto. Vždy budú kdesi na okraji spoločnosti, ale takto na tom okraji majú svoje miesto a sú...svojbytní...

A pri mojich doterajších santiagských potulkách ma očarila štvrť Bella Vista, to bol  "záťah", ulica plná dlhovlasých študentov pofajčievajúcich ani nechcem vedieť čo všetko, krásne ručne robené výrobky, žiadny gýč, alebo len taký ten pravý pouličný, samé grafity, plné krčmy mužov s pivom v  ruke, prekrikujúcich sa cez vyrevujúce zábery z futbalového zápasu, a...
A koniec na dnes. Budúci víkend idem do Viňa del Mar a Valparaísa a o týždeň na to absolvujem deväťhodinovú cestu do argentínskej Mendozy, chcela by som tam byť minimálne tri dni, ak nie štyri. Je tam národný park, patriaci už pod masív Aconcaquy.
Mohla by som ešte písať o tom, ako tu "fungujú" Indiáni a aká som obvykle zhrozená z toho, čo spôsobil vpád západnej kultúry pred päťsto rokmi- hoci sa to teraz už všemocne snažíme naprávať, je to len zachraňovanie čriepkov, ktoré ostali. Niekedy mám dojem, že kam európska kultúra šliapne, tam viac tráva nerastie...Nie taká ako predtým. Už aj s tým prestanem, lebo sa znovu rozohním. Ale človeka sa to dotýka, keď všade vidí a počuje...

15.11.2009

Moje víza potrebovali osvieženie...A nie len víza, ale aj ja / Vargas Llosa aj s Márquezom ma už jedujú a diplomovka stojí na mieste/. Ponáhľala som sa cez Cordillery do Argentíny.
Vzdušnou čiarou je to na skok, ale pomedzi hory, pustatiny, púštnu krajinu a krajinu podobnú savane to trvá šesť hodín, plus hodina na hraniciach. Z Chile  do Argentíny  som prešla bez problémov, prehliadka na hraniciach nie je až taká dôkladná. Cestou naspäť to bolo zábavnejšie. Po prvý krát ma uprostred noci a uprostred hory prehliadal policajný pes, inak veľmi milý retriver a musela som vyložiť z ruksaku všetko, čo bolo rastlinnej výroby, teda asi dva banány a čaj mate, ktorý som si prinášala z Argentíny. Po prezretí mi ho ale bez problémov vrátili a pokračovali sme v ceste.
Ale poporiadku.

chile-zapisky_1Odišla som zo Santiaga  autobusom Ahumada /ale vraj sa dá cestovať aj so spoločnosťou Cata/ ráno o pol desiatej, vyprevadil ma kamarát Julio, ktorý mi aj požičal ruksak. Cestovala som sama, ale akosi zisťujem, že neprejde jediná cesta bez toho aby ma niekto "neadoptoval"... Obykle študenti, alebo staršie manželské páry.
Každopádne ma vždy niekto vyprevadí kam potrebujem, bez toho, aby som o to žiadala. Nepohybujem sa sama.
V tomto prípade som narazila na troch chilských študentov, inžinierov. Dali sme sa do reči a tak nám ušla celá cesta pomerne rýchlo. Pomedzi rozhovor sme híkali nad okolitou krajinou, menila sa každú chvíľu.

Prechádzali sme  akousi savanou, zaspala som, o desať minút som sa zobudila a boli sme v údolí zelenom ako Podunajská nížina. Potom sme prešli do Ánd, čiernych a večne zasnežených, prechádzali sme priamo pomedzi ne, úplne blízko. Potom opäť pustatina, púštne vyprahnuté skaly. Celé hodiny nikde jediná ľudská stopa, jediné ľudské obydlie. Totálne ticho. Občas kdesi uprostred týchto šialených diaľok stál šedivý nízky pán v klobúku a s dvoma kuframi. Bez auta či iného dopravného prostriedku. Autobus zastavil, vodič vystúpil, vyobjímal pána na argentínsky spôsob, naložil mu kufre do autobusu, pán nastúpil a pokračovali sme v ceste akoby sa nechumelilo.

Po prechode cez chilsko- argentínsku hranicu , kde som stratila asi desať minút tým, že colník sa strašne zaujímal o Slovensko a o to, že "čo prosím ťa robíš na tejto strane sveta?" sme pokračovali v ceste, až kým sme nedorazili priamo do Mendozy.
Je zvláštne, že človek len prejde cez hory, opustí hlavné mesto a je už zas v úplne inom svete... Uvedomila som si to ihneď. To bola Latinská Amerika, o ktorej som čítala a akú som si predstavovala. Pospevujúci ľudia, každý každého zdraví, všetci sa akosi nahlas tešia, len tak, z princípu. A asi 40 stupňov v tieni. V Santiagu bolo asi dvadsať, takže vystúpiac z autobusu som dostala  facku  horúčavy.

Vyhľadala som hostel /Hostel Independencia/ celkom v centre, ubytovala som sa, zoznámila som sa s Kalifornčankou a Londýnčanom. Obaja pracovali v Latinskej Amerike ako dobrovoľníci. Kalifornčanka Rachel na severe Chile a Londýnčan zabudlasomakosavolá v Argentíne neďaleko Mendozy na farme. V tomto čase boli už len na cestách.
Prišiel večer, Mendoza ožila, v parku Independencia sa zhromaždili skupinky študentov s gitarami a tancujúce Argentínčanky, ale aj dlhovlasí predavači kožených topánok a brašien. Túlali sme sa len tak naokolo až do hlbokej noci. Sem- tam sme sa pozastavili pri spievajúcej mládeži a zatancovali sme si.

Na druhý deň sme vyrazili na obhliadku argentínskych vinohradov. Pol hodinu sme šli autobusom do Maipu- časť Mendozy, potom sme vošli do dvora so strieškou porastenou berčtanom, v ktorého tieni apaticky oddychoval veľký čierny pes. Ani len okom nemihol, zato papagáj v pohupujúcej sa klietke nahlas vítal náš príchod. Vysoký sympatický usmievavý šedivý pán nám vyšiel v ústrety, vyobjímal nás, usadil nás, ponúkol nám vodu a zavolal svoju malú bacuľatú argentínsku manželku s vlasmi odfarbenými na blond a s nechtami nalakovanými na tmavohnedo, ktorá nám vysvetlila, kam ísť na bicykloch, koľko stojí ich požičanie a kedy sa máme vrátiť.
A tak sme šli.

Po prvý krát som videla pampu. Popri našej ceste sa na jednej strane síce dvíhali Andy, ale na strane druhej už kam ďaleko preďaleko oko dovidelo...pampa a pampa...Fúkal horúci vietor a voňal najprv tak ako pôda, potom ako hnoj, potom ako iný typ hnoja, potom ako ruže, znovu ako pampa, neskôr ako čokoláda a ešte neskôr ako víno. Z času na čas sa popri nás mihlo pár obydlí neurčitej farby, okenice zavreté, akoby tam aj duchovia už chodili len spávať.

Zem naokolo vysušená.
Inde zas z ničoho nič oáza zelene, ruže okolo plota a visuté siete na stromoch, alebo len tak voľne pohodené dvere auta opierajúce sa o kmeň stromu.
Tak sme šli a šli, prišli sme do bodegy, v ktorej sa vyrába víno, vychutnali  sme si ochutnávku a exkurziu a potom sme pokračovali k olivovej farme a farme na výrobu čokolády, kde sme absolvovali to isté. Bolo tak horúco, až všetko stíchlo, ešte aj "caballero" čo nás sprevádzal bol akýsi opatrný...Našľapoval na trávu potichu, rozprával potichu, asi aj dýchal potichu.
Nakoniec sme sa večer vrátili v nášmu argentínskemu páru, vrátili sme im bicykle, ponúkli nás vínom a domáci pán nás odprevadil až k autobusu, kde nariadil šoférovi, aby nás vysadil presne tam a tam, neďaleko nášho hostela.

V noci sme sa znovu potĺkali po vonku, tancovali salsu... všetko ako má byť...A pili mate. Mate je typický argentínsky čaj, pijú ho všetci a stále. Je veľmi horký. Okolo tohto čaju existuje dokonca  istý rituál. Keď vám ho ponúknu, musíte ho zo špeciálnej kanvičky vypiť do dna, a až potom kanvičku poslať ďalej. Neďakujete, až kým už nemáte dosť...
Ja som mala dosť veľmi skoro. Najprv sa mi zdalo vyslovene hnusné. Ale premohla som sa a postupne bolo menej hnusné a tretia kanvička mi dokonca trochu chutila. Ale potom som so všetkou vážnosťou poďakovala a tu vyhlasujem, že už ho viac piť nebudem. Niežeby mal halucinogénne účinky, jednoducho mi naozaj príliš nechutil.

O deň neskôr sa mi stal Príbeh.
Sedela som v Parque Independencia a napchávala sa banánmi, keď tu zrazu si ku mne prisadol starší pán v modrej košeli. Obuté mal hnedé polorozpadnuté kožené poltopánky. Začal sa so mnou rozprávať, dal mi básne napísané na papieri... Volal ma "hijita" /dcérenka/ a keď zistil, že tu študujem latinskoamerickú literatúru, rozobral predo mnou absolútne v okamihu a do tla celých Sto rokov samoty... a potom sa pýtal na slovenských autorov. Neskôr sa so mnou rozlúčil, objal ma a odišiel...Myslela by som si, že sa mi to snívalo, keby som nemala tie básne, ktoré mi dal.

23.11. 2009

Cestovala som na juh. Nie úplne na juh, samozrejme, ale tak mierne. Ešte som nedosiahla Patagóniu.
Jednoducho, stalo sa to: Poľka Aňa, ktorá nadšene cestuje po Latinskej Amerike a ktorú som stretla v Mendoze v hosteli plnom Američanov /taká zhoda náhod!/ mi zo dňa na deň napísala že ide na juh, do mesta Pucón. Ak chcem ešte cestovať, mám sa pridať. Chcela som.
Takže som si okamžite za výraznej organizačnej pomoci svojej tunajšej adoptívnej rodiny kúpila lístok na bus, zbalila som sa, požičala som si zimnú bundu od pani domácej, využila požičaný ruksak od kamaráta, oprášila vibramy, vytiahla z chladničky  nejaké jedlo a ešte v ten večer som nasadla na autobus do Pucónu.
Cesta trvala jednu noc, ale nič si nepamätám, zaspala som okamžite ako sme sa pohli. /Tunajšie medzimestské  autobusy sú také pohodlné, že sa v nich nedá nezaspať. Niekedy sa kvôli tomu cítim čudne, keďže normálne si na takéto pohodlie na cestách ktovieako nepotrpím./

Zobudila som sa až ráno a nanešťastie- všade lialo ako z krhly. Sedela som vedľa staršieho vysokého šedivého pána, ktorý pracoval neďaleko mesta Temuco /trochu menej na juh ako Pucón/. Porozprával mi o tom, aké je problematické niekoľkokrát do týždňa absolvovať celonočnú cestu do práce, pretože prácu v Santiagu nemá, ale žije tam jeho rodina.

chile-zapisky_2Vystúpila som do upršaného dňa. A čakala na zastávke, kým nedorazí aj Aňa, ktorá cestovala z Valparaísa. Prišla onedhlo.
Zrazu sme sa cítili ako doma- ak si odmyslím španielčinu. Akoby ktosi švihol čarovným prútikom. Všetko zelené zelené zelené. Zelené. Neviemkoľkokrát by som musela povedať slovo zelené, aby som vyjadrila, aké zelené to bolo. Zelené kopce, za nimi neviditeľné vulkány /bolo príliš hmlisto/ ovečky, kone, drevené domčeky ako kdesi u nás na lazoch. Dym z komínov a čerstvé pečivo a vnútri v domoch teplúčko a vonku zima. Na uliciach ľudia v gumákoch a vibramoch. Všade akosi tichšie.
Prestalo liať, vyhľadali sme hostel a opäť- takmer neuveriteľné šťastie. Nenatrafili sme na typický turistický hostel, ale na hostel rodinný... Veľmi milý manželský pár s dcérou býval vo väčšom domčeku  a ubytúval  cestovateľov. Práve vtedy tam okrem nás bola už len jedna Nemka, ktorá bola na ceste okolo sveta. Cestovala sama a tak sa k nám pridala.

Hneď sme sa chceli vybrať na vulkány, ale tu sme mali naozaj smolu: jediná vec, ktorú v Chile nemám rada je, že na X výletov musím chodiť s turisticky organizovanou skupinou, kde mám síce  všetko, ale som- ako akási snobská turistka. Inými slovami- dojná krava alebo chodiace peniaze. Výlet na vulkány bol príliš drahý a okrem toho sme odmietli ísť ako organizovaná skupina, keďže sme nepotrebovali ísť až hore. Takže nastúpil plán B- a síce národný park vzdialený asi 35 km.

Cestovali sme miestnym autobusom, pred nami pani- poloindiánka so spiacim synčekom zabaleným v modrej deke, za nami starenka s dvoma taškami. Šofér nám počas cesty rozprával o krajine, pozastavil sa nad počasím- nie je normálne, aby v novembri bolo ešte  zima. Sem tam zastavil uprostred zeleného kopca, pomohol vystúpiť starenke, vrátil sa a šli sme ďalej. Keď sme sa doterigali až hore /cesta bola štrkovitá a mokrá/ , začalo...a naozaj...snežiť! Všetci zastali a neverili vlastným zmyslom. No bolo to tak... Hoci v Chile už má v tomto období byť pokročilá jar.
Neodradilo nás to. Šli sme asi tri hodiny po zablatenom teréne, až sme vyšli k vodopádom. Zablatené po uši, unavené, ale šťastné. A vyšlo slnko a prestalo fúkať. Tam sme stáli- a boli to najväčšie vodopády, aké som kedy videla. Samozrejme, nie Iguacú, ale boli naozaj dosť vysoké.

Potom sme sa skĺzali a zošmýkali dole, aby sme stihli posledný spoj. Nechceli sme sa však ešte vrátiť do Pucónu, mali sme v pláne termálne kúpele, lenže ako sa tam dostať, keď spoje chodia len z Pucónu?
Tu sa nič nezdá nemožné a tak sme sa s tým istým pánom šoférom, tmavovlasým sympaťákom, zviezli len kúsok a vysvetlili mu naše ďalšie plány- pôjdeme 5 km pešo po cestičke pomedzi kopce a domčeky. Keď prídeme na hlavnú cestu, niečo hádam stopneme. Zaželala nám veľa šťastia a šli sme. A to bola najkrajšia časť dňa. Prestalo pršať, všetko tíchlo, zapadalo slnko, bolo sivo. Okolo domčeky a sem tam nám z okna kývali deti schované pre zimou. Ani sme nerozprávali, len sme šli a šli... cez Tinquilco.

Na hlavnej ceste sme stopli hneď prvé auto, starší pán vystúpil a potešil sa, pretože aj on mal namierené k termálnym prameňom, a tak sa aspoň mal s kým porozprávať. Býval na blízkej farme, pochádzal z Pucónu, ale dlhú časť života prežil na Costa Rice a na cestách. Bol štyrikrát ženatý /Nikdy sa nevydávajte, dievčatá, preboha, len to nerobte, hovoril nám/, jeden krát s Ukrajinkou, jeden krát s Costaričankou, jeden krát tuším s Argentínčankou a teraz s Chilankou.
A mal rád okolie Pucónu. Stále sa tam vracal. Po vyčvachtaní sa v termálnych prameňoch nás odviezol naspäť do Pucónu.
"Vždy som sa v Chile cítil strašne čudne. Na jednej strane obrovské Cordillery, na druhej strane more, to hrozné more, a vy sa nemôžete pohnúť na východ ani na západ, iba hore a dole, na juh a na sever. Neustále len na juh a na sever, nikdy nie horizontálne."
Najpozoruhodnejšia veta, ktorú som kedy počula o tom, ako sa krajina odráža vo vedomí ľudí. Cítia sa Chilania stiesnene?

12.12.2009

A som znova doma. V Santiagu, vo svojej izbe. Nechce sa mi veriť že som naozaj absolvovala 24 hodinovú cestu do San Pedro de Atacama a videla najsuchšiu púšť ne svete. A bolo to po prvýkrát vôbec, čo som videla púšť.
Vyrazila som zo Santiaga autobusom spoločnosti Turbus o deviatej ráno. Myslím, že iná spoločnosť priamo medzi Santiagom a San Pedrom ani nepremáva.
Tých 24 hodín v autobuse nie je nič strašné, až na tie posledné dve hodiny. To už človek nevie čo od dobroty. Najprv som mala spolucestujúceho, bol veľmi zhovorčivý, nízky bacuľatý Chilan so svetlými kučeravými vlasmi, rozprával mi o tom ako cestoval stopom cez Chile a len občas zastal na určitých miestach, kde sa miestnych opýtal, či nemajú pre neho nejakú jednodňovú prácu a tak si zarábal na ďalšiu cestu. A precestoval všetko od Patagónie až po Peru.

Nanešťastie však vystúpil asi šesť hodín od Santiaga. Nastúpil ďalší spolucestujúci, ale ten bol absolútne nezhovorčivý. Neskôr som v autobuse "našla" Američana - Newyourčana- Lucasa, a ten veru cestoval až do San Pedra.  Akosi som si však nebola istá, či aj on sa tak teší že má spoločnosť, alebo chce radšej cestovať sám.

chile-zapisky_3Vystúpili sme však spolu, ubytovali sme sa v hosteli /Hosteling Internacional/ a o pol hodinu sme sa vybrali na obhliadku mestečka. Chceli sme sa aj rozhliadnuť, kde je možné požičať si bicykle.
Nakoniec boli na každom rohu, množstvo agentúr ich prenajímalo. Nás privítala krásna staršia temperamentná pani s naširoko otvorenými očami, dohodli sme sa na požičaní bicyklov na druhý deň.  Pravdou je, že tá pani "prenajímala" aj kone so sprievodcom. Najprv som chcela ísť do Valle de la Muerte /údolie smrti/  na koni. Tak som sa aj dohodla, lenže čo sa nestalo, bol sviatok a púštny sprievodca sa tak opil že sa ráno jednoducho nedostavil a mala som po výlete...

Takže som si na druhý deň ráno zobrala bicykel a šla s Lucasom. Pripojili sa k nám dva túlavé psy, je ich plné Chile. A šli sme a šli, vyšli sme  z mesta, piesočná krajina, pieskovce a plásty soli, hlboké dýchanie- občas som cítila, že mi chýba vzduch, mesto je vo výške dvetisícdvesto metrov. Púštny suchý slaný vietor do tváre. Psy za nami s vyplazenými jazykmi. Skákali do kaluží ktoré sme míňali. Občas kdesi v kríkoch čosi zašušťalo, alebo z opusteného domu vybehol iný túlavý pes s brechotom  a vrtiacim chvostom. "Naši psi" ho pozdravili rovnakým spôsobom a šli sme ďalej.

Púšť menila farbu podľa slnka, ráno oranžová, cez deň spálená do siva či do biela, večer zlatá a niekde až modrá, tam, kde začínali vulkány, či kde bola vyššia nadmorská výška.
Vo Valle de la Luna sme zložili bickyle a šli pešo, neskôr sme sa rozdelili. Chcela som sa totiž vrátiť do hostela skôr kvôli ďalšiemu výletu. Vzala som teda svoj bicykel a uháňala som dole kopcami.
Jeden pes kdesi zmizol a tento druhý ma nasledoval, nestíhal však bežať za bicyklom  a ja som nemala to srdce len tak ho nechať kdesi v púšti. Tak som teda spomalila. Ponúkala som mu vodu, ale odo mňa nechcel. Keď našiel mláku, výdatne sa napil a  vyčvachtal.
Na istom mieste som musela zísť z cesty a prejsť kus púšte aby som sa dostala nazad do San Pedra. Ale  nebola som si celkom istá kde... a bola som už príliš unavená na to, aby som za sebou cez duny ťahala bicykel k miestu, kde by mi povedali, že sa mám ešte o kilometer posunúť... Tak som nerozhodne zastala. Pes zastal tiež, mrkol na mňa, podišiel pár krokov do púšte, zavrtel chvostom a znovu na mňa pozrel... Tak som šla za ním. Keď videl, že ho nasledujem, zrýchlil. Stále sledoval, či nie som príliš ďaleko a ak som bola, zastal a čakal. Doviedol ma až predo dvere nášho hostela.
Vargas Llosa, vlastne rozprávač v jeho románe  povedal, že každé zviera má svojho človeka. Keď sa narodí,  je mu povedané: toto je tvoj človek, dávaj naň pozor. A od tej chvíle sa zviera o človeka stará.

Celú cestu z Valle de la Luna som na tieto slová myslela.
No a vrátila som sa do hostela, dala svojmu psovi strážnemu napiť a on potom celkom zmizol a viac som ho nevidela. 
Čakal ma Chilan Milton, ktorý už bol na prázdninách v San Pedre viackrát. Okrem toho sa do hostela prisťahovali dve Angličanky nakoniec sa vrátil aj Lucas  a tak sme na poobedný výlet šli všetci piati. 
Vyšli sme z mesta smerom k vulkánom, kráčajúc rovno po hlavnej ceste. Šli sme asi polhodinu, až sme dorazili k prameňu uprostred púšte, slaná prírodná voda.  Lepšie osvieženie pre mňa vtedy neexistovalo, tak sme sa všetci šľahli do vody a plávali.
Večer sme už len pili chilské víno a debatovali s troma sestrami, ktoré vlastnili hostel. /Tieto však na rozdiel od tých Čechovových vyzerali navýsosť spokojné s tým, kde sú a čo robia./
Jedna z nich má malého synčeka, volá sa Diego, a ten sa často hrával len tak medzi nami. Mal zvláštnu záľubu- otvárať ľuďom sprchy. Predstavte si, že sa sprchujete, keď sa v tom nebadane otvoria dvere a tam stojí malý gaštan.

Mimochodom- sprchy...Prvýkrát vo svojom živote som zažila, čo to znamená nemať vodu. Vodu na pitie som síce mala vždy, tú som si kupovala. Ale voda na umývanie  tiekla len ráno, tenký prúd na sprchu a pár kvapiek na umytie riadu. Poobede už nie.
Pomyslela som si, že sme stále ešte veľmi rozmaznávaní, keď môžeme mať vodu, kedy sa nám len zachce a ani sa nenamáhame ňou šetriť... Takto som aspoň „dostala po ušoch“, vody vo svete je nedostatok.

Zaľahli sme okolo desiatej večer, pretože ráno nás čakal vzrušujúci výlet. Mali sme ísť na gejzíry do výšky 4300 metrov. Dá sa ísť len so sprievodcom a so skupinou, ráno treba vstať o tretej a o pol štvrtej sa vyráža. Do pol piatej až piatej sme sa terigali nestálymi cestičkami, natriasalo nás ostošesť a okolo nás sa mihali vyplašené lamy. Vystúpili sme, vonku bolo  mínus 5 stupňov. Triaslo ma od únavy a zimy a okolo bolo Altiplano... Stáli sme medzi vysokými kopcami a pariacimi gejzírmi, v ktorých nám sprievodca ohrieval mlieko a kávu na raňajky! Náš sprievodca bol veľmi sympatický Chilan a dlhoročný horolezec so zvláštnym zlatým leskom v očiach. Klišeovitý opis ale iný a výstižnejší mi momentálne neschádza na um.

Šli sme popri gejzíroch, slnko pomaly osvetľovalo celú planinu, prestala mi byť neznesiteľná zima. Raňajkovali sme a nakoniec sme sa vrhli do gejzíra...Je tam jeden, v ktorom sa dá kúpať! Po ceste nazad sme stretli jamy, pštrosy, plameniaky, kačky a orly a nakoniec  sme dorazili do osady Machuca, v ktorej žije len šesť ľudí. Ponúkli nám mäso z lamy a malý chlapec si s nami zahral futbal...
A ide sa nazad. V San Pedro je už asi 40 stupňov. Utrpeli sme mierny šok, ale teplo je vždy príjemnejšie ako zima.
Poobede sme sa ja a Chilan Milton vybrali  národného parku Valle de la Jere, asi 30 km od San Pedra. Myslela som si, že mám fatamorgánu keď som uvidela rásť topole uprostred púšte. Bola to oáza.
Tam som zabudla kde vlastne som... a tak nám ušiel posledný autobus a šli sme stopom.
Bola som dosť unavená ale Milton ma presvedčil, aby sme ešte šli na dvojhodinovú vychádzku za mesto na Pucaru a Mirador- miesta kde kedysi žili Inkovia.
Pravdupovediac ma veľmi ani nemusel presviedčať. Vyškriabali sme sa na dva kamenisto piesočnaté oranžové kopce, zapadalo slnko. Videli sme všetko- okolo vulkány, soľné údolia, údolie smrti aj mesačné údolie, zelené povodie riečky San Pedro a biely piesok aj oranžové hrebene okolitých pieskovcových skál. A hore bol kríž s nápisom v inkskom jazyku: Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?  "Pamiatka" resp. skôr upomienka s poznámkou, že Španieli  vykynožili Inkov.
To miesto ale malo čosi, čo ani Španieli nezničili...Keby sa tam predo mnou zrazu zjavil Inka, vôbec by som nebola prekvapená a ani by som sa nebála. Bolo by to viac ako očakávané, bolo by to samozrejmé.

Potichu sme zišli dole, bola už úplná  tma, okolo sa mihol šakal alebo čosi podobné, videli sme Orion úplne jasne. Vrátili sme sa do mesta. Spala som až do hlbokého rána spánkom spravodlivých.
Na druhý deň som bola v Údolí smrti a večer som sa vydala na dvadsaťštyrihodinovú cestu späť. A doteraz sa z toho návratu neviem spamätať.
O desať dní cestujem na Slovensko...

Komentáre

Ak chcete písať komentáre, prihláste sa alebo sa zaregistrujte.