Stopom cez Balkán: Alebo ako (ne)stihnúť lietadlo

Lukáš Podolský - Kuko - 10.12.2012

Lietadlo na letisku v Budapešti sa má vzniesť presne o 113 minút a my sa ešte stále nachádzame v maďarskej dedine kdesi za slovenskými hranicami. Jej názov neviem poriadne, čo i len prečítať nie to ešte vysloviť.

Keď nezastavujú šoféri na autách tak si stopneme anjela na bielom koči. Síce až na letisko to nie je ďaleko, ale ak sa musíte spoliehať iba na hru osudu, či vám to auto zastaví alebo nie, človek nemá ďaleko od prvých šedivých vláskov na hlave. Totiž cestovanie stopom je ako návšteva psychológa, disko klubu, automobilových pretekov, seniora bez priateľa a turistického zájazdu súčasne. Len s tým, že intenzita jednotlivých zážitkov sa mení podľa šoféra s ktorým cestujete.

Navyše letenka je už zaplatená, pilotovi sa asi nedovolám s prosbou o oneskorenie odletu, pešo na letisko to asi tiež nepôjde a tak ostáva už iba poslať prosbu hore. A tak stojím na rozpálenej ceste, vytiahnem tabuľku s názvom BUDAPEST a očami doslova hypnotizujem šoférov, aby nám zastavili.

Keď čas hrá proti vám

Do odletu ostáva 101 minút. To je dostatok času aj na nedeľný obed no hodinu pred tým zatvárajú check-in. Preto nám ostáva iba 40 minút, aby sme sa dostali až k tomu nášmu. Potom stačí personálu odovzdali naše batohy, tie zhltne dopravný pás a opäť vypľuje až na druhom konci Európy. O relativite vedel už Einstein, no teraz ako keby sa nám čas do oči vysmieval. Ako náhle sa kamsi ponáhľate, ručičky dvojnásobne zrýchlia svoj obeh okolo ciferníka, len aby nás popohnal ešte viac. A tak tu stále stojíme, všetku energiu sústreďujeme do predstavy rýchleho auta, ktoré nás vezie až na letisko. Hádam to pomôže. Hovorím si.

36 minút a mňa už opúšťa predstava letu do grécka. Už hútam čo ak ten let nestihneme. Hádam bez nás neodletia. Možno praskne tesnenie a budú musieť počkať, možno pilot vycítiť že tam ešte nemá nás, možno… Pokoj hovorím si. Nech sa stane ako má byť. Uvoľnil som kŕčovité zovretie tabuľky zhlboka som sa nadýchol… ááá zastavuje nám auto! Máme to.

Jazyková bariéra nepodstatná, ide o čas!

Bez sekundy váhania schmatnem batoh, otváram dvere a po krátkej zdvorilostnej výmene pozdravov zisťujem, že ide až do Budapešti. Pozerám na čas. Ostáva 34 min. Odhadom vzdialenosti na mape určujem cca 30 min. Zrazu mi mysľou prebleskol pocit, keď som ako malý napätím sledoval obľúbenú reláciu cestoviny, v ktorej som práve teraz bol hlavným hrdinom. Maďarský šofér vedel po anglicky len veľmi málo, preto som využil všetky svoje znalosti ruštiny a medzinárodných slov, aby som mu objasnil našu situáciu.
Keď pochopil, že o niečo viac než polhodinku nám zatvárajú check-in, pokojne povedal niečo ako „derek“ čo asi znamenalo bezpečnostné pásy, pretože na ne ukázal rukou.

Tie sme už mali zapnuté, preto kývol hlavou. Zapol autorádio, nastavil tam CD3, track 3, hlasitosť vytiahol na 38, podradil do päťky a zrýchlil tak, že to precítili až naše žalúdky. Ten song ktorý sa ozval som poznal, úplne sa hodil Motorhead – Ace of spades. Vytiahol to na 170 km/h. Náš súkromný triskáč obiehal všetko čo mu stálo v ceste. Do pravého pruhu sa nezaraďoval vôbec. Motor s radosťou vrčal v otáčkach, ktoré mu iste neboli dovolené často.

Až teraz so m si uvedomil, že sedím v Mercedese. Z vonku biely ako zuby chlapa z reklamy na Colgate. Z vnútra koža čohosi čo, kedysi behalo po družstve. Lemmy Kilmister (*spevák Motorhead – pozn. redakcie) asi dodával nášmu šoférovi guráž a odvahu. Z takého audio systému by aj Peter Cmorík znel úchvatne. Opäť čekujem čas. Už iba necelých 22 min. Keď si ma šofér všimol, pozrel tiež na hodiny na palubnej doske a ešte viac dupol na plyn. Našťastie v ľavom pruhu už žiadne auto pred nami nebolo. Pravdepodobne bolo dôvodom jeho rýchlosť a výstražne blikajúce svetlá, ktoré pred chvíľou zapol. Konečne sme zabočili smerom ktorým ukazovala tabuľa Airport. Našťastie stále ideme po diaľnici. Sledujem čas. 14 , 8, 2 min a letisko je konečne pred nami. Našťastie žiadne kolóny. Ešte asi 4 km a sme tam.

Nestihli sme to, lietadlo je minulosť…


Premýšľam nad tým, či to malo zmysel. Práve vypršal čas. Kým sa dostaneme k check-inu bude to trvať ešte pár minút. Zatiaľ čo vystupujeme, hľadám slova vďaky. Konečne vystupujeme na parkovisku asi najbližšie ako sa dalo k hlavnému vchodu dostať. Z úst mi vyletí, Muchas gracias, Spasiba a kosonom sype. Obaja letíme k odletovému terminálu. Po vstupe hľadím na informačnú obrazovku o odletoch. Mám to. Thesaloniky, Greece – n. 32 – bliká tam CLOSED. Bežíme na č. 32 ale vidím že už tam nie je nik. Zmeškali sme to.

Doparoma. Náš Balkán road trip nemôže začať takto! K terminálu sa nedostaneme bez letenky. No vzdať sa tiež nechcem. Lietadlo je ešte stále na runway-i tu v Budapešti. Musíme sa o to pokúsiť. Riešenie je iste na dosah. Hľadáme infocentrum. Ak nájdeme naše letušky, za to že nás dostanú do lietadla dostanú pusu na líčko. Bežíme k infocentru letiska, kde sa dozvedáme, že už nie je možné to nijako zvrátiť. Optimizmus sa mi vyparil rýchlejšie než Felix Baumgartner dosiahol rýchlosť zvuku.

Tak nič, kašleme na to. Síce sme chceli ísť stopom z Grécka na Slovensko Asi to spravíme naopak. Sklamaný si vyhadzujem ruksak na chrbát a v tom ma niekto poklepe po pleci. „privjet druzija“.

Pokračovanie v 2. časti.

Komentáre

Ak chcete písať komentáre, prihláste sa alebo sa zaregistrujte.